Najsamkrajšie Kysučanky

  • Vytlačiť

kysucanky45Múdre stareny, rozprávkové babičky a láskyplné staré mamy spomínali na iné ženské postavy, ktoré sa stali súčasťou ich životov.

Vychádzali pritom z vlastných skúseností, ale i zo slovesného umenia svojich predchodkýň. Nevedeli síce písať, aj s čítaním im to veľmi nešlo, ale predsa si vďaka jazykovým prostriedkom odovzdávali po stáročia príbehy, aké vymyslí len život sám. Alebo ak chceme, tak ten Najvyšší, ku ktorému má bezpochyby blízko svätá Dorota. Nie, teraz výnimočne nejde o kysuckú devu, no nechajme jej pôvod bokom. Hovorievalo sa o nej, že svätá Dorota – snehu nametá. Je to začiatkom februára, a tak nečudo, že si naše Kysučanky neraz zahorekovali, keď sa bielej periny nie a nie zbaviť.

A tu si prišla Dora, ako jej niekedy hovorievali, a k metrovým závejom pridala ďalšie metrové záveje. A keby to tak išlo celé stáročia ďalej, tak by boli Kysučania ako prví vo vesmíre. Snehu nametala a pokoja im vzala, a preto sa s najsamkrajšou Kysučankou, premenenou na obyčajnú Dorotku v bielych šatách, kráľ a kat vybrali medzi ľudí, aby ju popravili. Údajným dôvodom bolo, že si odmietla vziať kráľa za muža. Vraj verila vo svoju čistú lásku, ktorú si už predtým sľúbila so svojim drotárikom, čo po svete vandroval. Preto poďho, na popravisko.

A veru by ju nebolo zachránilo nič, keby nesvitol nový deň, presnejšie šiesty február. Snehu navalilo a navialo toľko, že kým zišiel, tak sa už na jej popravu zabudlo. Aj napriek tomu si i dnešné mamy, ktorých srdcia sú naplnené kysuckou náturou, spomínajú na svätú Dorotu, alebo na Doru či Dorotku. Vždy vtedy, keď sa víchrica zmení na fujavicu a keď prijme hodenú rukavicu, ktorú jej podhodil pochábeľ február. Jeho by mali najsamkrajšie Kysučanky vyšticovať, že im prirába roboty a že namiesto prípravy na jar sa musia chytiť lopaty, aby mohli zo svojich domovov vyjsť von. Svätá Dorota – snehu nametá, ale kto ho odhádže?

Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním cookies, ktoré nám pomáhajú zabezpečiť lepšie služby